Nastal deň, ktorý očakávali chlapci, ktorí cestovali v skorých hodinách na halový futbal vo Svite. Keď sme sa začali pomaly stretávať u saleziánov, každý čakal na ten správny čas a to vyraziť a ukázať, čo je v nás. Vybrali sme sa dvoma autami. Jedným išiel ujo Belej, čiže náš tréner a druhým náš sponzor Cyril Slíž. Konečne sme už vyrazili a všetka sláva bola pred nami ako i dlhý kus cesty. Cestou bola zábava, lebo som išie s Cyrilom a v ujovom aute neviem, aká bola zábava, čiže ich cestu neviem. V našom aute cestoval: vodič Cyril Slíž, Peňa (Vlado Humenský), Zobo (Jozef Žák), Beďo (Bernard Marinčák), Lukáš Franko. V druhom aute cestovali: vodič ujo Belej, Števo Ducár, Maťo Ducár, Dávid Veľas, Ondrej Belej. A to bola naša zostava. Pomaly ale isto sme sa rútili do Svitu, aby sme stihli svätú omšu. Cestou každý obdivoval krásu okolo seba. Hlavne že nikto nezaspal. Keď sme už dorazili do Svitu, hľadali sme kostol. Po čase sme ho spoločnými silami a za výdatnej pomoci domácich našli. Potom dorazil i slávny brankár Dominik Sopiak, ktorý pricestoval z Martina. Každý si podal ruku a posadali sme si. Boli sme spokojní. Stretli sme tam aj Vinca Macejka a iných. Po omši nasledoval presun do telocvične. Vtedy som Žakymu privrel prsty do dverí a ozval sa zvuk: ,,Jáááuuuuvais, bolí ma palec, nebudem môcť hrať.” Ozval sa druhý hlas: ,,Prepáč, nechcel som, ale hrať budeš.” Keď sme už dorazili do telocvične, začali sme sa prezliekať do dresov, ktoré nám Cyril odovzdal do rúk. Potom prišla hláška od Cyrila: ,,Chlapi, zabudol som foťák, do kelu.” Prišiel čas vyjsť na parkety basketbalového ihriska a mohlo sa to začať. My sme ako prví otvorili hracie kolo, ktoré sme vyhrali. Zo začiatku sme nevedeli, s kým a kedy hráme. Po prvej výhre sme sa cítili zatiaľ dobre. Keď to Cyril vydržal, tak aj my. Ospravedlňujem sa za stavy, čiže góly, lebo si ich už nepamätám. Prvé tri družstvá boli Sabinov, Bardejov a iní, ktorých si nepamätám. No prvých troch sme porazili, čiže postúpili. Boli tam aj celkom dobrí rozhodcovia, ktorí vedia, čo je to futbal. Potom nastala chvíľa začať druhé kolo. Naša hlavná zostava bola takáto: brankár - Dominik Sopiak, obrana - Žaky (Jozef Žák), Števo Ducár, útok - Maťo Ducár a Dávid Veľas. Lenže predtým prišla pauza a obed. Skúste ešte uhádnuť, aké sme mali dresy? Tak ja vám to poviem. Zo začiatku sme behali zelení, proste celí zelení. Tak a teraz budeme pokračovať obedom. Na obed sme mali polievku a kuraciu nohu, ktorú pomaly nikto nezjedol celú. No Cyro začal povzbudzovať: ,,Jedzte chlapi, jedzte, pome! Budete hladní, uvidíte.” A keď sme doobedovali, išli sme do telocvične, lenže predtým nás čakali ešte dve šišky. Keď sme išli po tej zime, stretli sme Liazku - tatrovku, ktorá bola vysoká a Žaky bol z nej šoknutý a hovoril: ,,Jej, to je veľké, také som ešte nevidel.” Tak a dorazili sme späť do telocvične, kde nás čakali muky nové a nové. S Prešovom sme vyhrali 7:0 a na konečnú hru sme sa dvíhali (čiže boj o prvé miesto). Prvé, ale prvé to nebolo, lebo sme hrali s Námestovom. Prehrali sme a padlo 10 gólov v tomto zápase. Radšej nehovorím skutočný stav. Tak sme dostali druhé miesto. A to bol náš koniec. Všetci naši hráči boli zmordovaní, ale mali sme aj nášho golména Davida Veľasa, ktorý nastrieľal najviac gólov, potom Maťo Ducár a tak ďalej. Potom sme už vyrazili domov, lenže pred našou prehrou bol Cyril nahnevaný a aj si ponadával na nás. Keď sme išli domov, Cyril prijal aj druhé miesto. Po ceste domov sme stretli aj havarovanú tatrovku, ktorá bola ohnutá o strom akoby prispinkovaná. Prišiel rad na naše nádherné mesto, kde sme si vychutnali Cyrilovu splátku u Katky, na ktorú nás predtým zavolal. Po nej nasledoval návrat domov k rodičom a posteli. A to je všetko. PS: Za stavy, ktoré si nepamätám sa ospravedlňujem a chcel by som sa poďakovať všetkým hráčom, že hrali statočne a nedali sa do poslednej chvíle. Všetci boli perfektní.

-Béďo Marinčák -