Sv. evanjelista Ján celú golgotskú tragédiu vyjadril krátko týmito slovami: ,,Tam ho ukrižovali.” (Jn 19,18). Po tom všetkom, čo Pán Ježiš musel pretrpieť od zajatia v Getsemanskej záhrade, ukrižovali ho na mieste, ,,ktoré sa volá Lebka (Jn 19,17), a s ním aj dvoch zločincov: jedného sprava, druhého zľava”. Keď už visel na kríži a nebolo už ako raniť jeho telo, mučili jeho dušu. Ľud, jeho vodcovia i vojaci, ba aj ,,tí, čo išli okolo” (Mt 27,39), sa mu posmievajú a volajú: “Iným pomáhal, sám sebe nepomôže… Zostúp teraz z kríža a my ti uveríme, že si Boží Syn…” Hrozné utrpenie! Predpovedal ho už prorok Izaiáš sedemsto rokov pred jeho ukrižovaním (porov. Iz 53,3). Ale Ježiš nezostupuje z kríža. Už mali dosť dôkazov o jeho božstve. A potom, predmetom viery nikdy nebudú efektné skutky. Veď aj tak nepochopia, že len božská sila musí vydržať tak pokojne túto bolesť. Ako božsky tu znejú slová: ,,Keď mu zlorečili, on nezlorečil, keď trpel, nevyhrážal sa, to postúpil tomu, ktorý súdi spravodlivo” (1 Pt 2,23). Preto sa rozhodne k niečomu, čo môže urobiť len Boh. Za tých, čo ho ukrižovali, hanobili a potupovali ešte aj v tej poslednej chvíli, sa modlí k svojmu nebeskému Otcovi: ,,Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia” (Lk 23,24). Odkedy ľudia žijú a modlia sa, ani jedna modlitba sa nevzniesla lepšie k nebesiam ako táto. Veď to nie je modlitba človeka k Bohu, ale modlitba Boha za ľudí. V nej vyslovuje prosbu. Nevyjadruje v nej názor, ale dokonalé poznanie, ktoré získal o ľuďoch počas tridsiatich troch rokov života na zemi. Žil medzi nimi, mal účasť na ich každodennom živote, pozná ich presne takých, akými sú. Nie sú ako on. Sú bytosťami, ktoré potrebujú neustále pomoc a povzbudenie, ktoré by museli bez Božej zhovievavosti zahynúť, bytosti úplne odkázané na Božie milosrdenstvo. Nie sú dokonca ani dostatočne silné na to, aby samy prosili o toto milosrdenstvo, vedia toho príliš málo, aby mohli uznať jeho nutnosť. A preto prosí Boží Syn svojho nebeského Otca o odpustenie pre tých, čo sa mu vysmievajú a žiadajú jeho smrť, i pre každého z nás - lebo nevedia čo robia… Naozaj, koľkí vedia, čo robia! Tí, čo stáli pod krížom a posmievali sa zomierajúcemu Ježišovi, nechceli poznať, že ten, koho ukrižovali, je Boží Syn a Mesiáš… Spoluvinníkmi sme tu však aj my, pretože to boli aj naše hriechy, za ktoré trpel na kríži. ,,Sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo, aby sme zomreli hriechu a žili pre spravodlivosť” (1 Pt 2,24)… Až tam siahajú dôsledky našich slov a skutkov. A predsa aj nám odpúšťa. Kde sa vzalo toľko miesta v jeho božskom Srdci pre túto lásku, keď nám odpúšťa a ospravedlňuje aj naše slabosti a poklesky, keď nevieme, čo robíme? F. M. Dostojevskij v románe Zločin a trest opisuje osud mladého muža, ktorý sa stal vrahom. Najprv ho prenasleduje svedomie. Potom ale láska k dievčaťu mu dá silu a odvahu, aby svoj zločin prekonal, podrobil sa trestu a v kajúcej láske našiel svoj pokoj. Ak má ľudská láska takú moc, o čo väčšia je moc Božej lásky! V nej nachádza naše vnútro pokoj a svoje odpočinutie. Preto aj tie prvé slová, ktoré povedal Ježiš z kríža, sú lekciou pre všetkých ako zachovávať príkaz lásky i k nepriateľom. Toto je učenie nášho Pána, ktoré potvrdil najmä svojím príkladom z kríža. Musí to pochopiť každý, kto chce byť jeho učeníkom. Kto nedokáže milovať, nedokáže ani odpúšťať. Preto prosme, aby Pán Ježiš aj nám dal silu, aby sme vedeli odpúšťať tým, ktorí nám ubližujú.

(František Dancák: Tak Boh miloval svet)