Všetko sa to začalo ako inak, ráno toho dňa. Prišiel som k busu a bol tak plný ľudí, že mi ostalo miesto v preplnenej uličke za ujom šoférom. Aj keď sme už boli preťažení, zistili sme, že nemáme ešte aktérov nášho nášho programu (M. Hab. a K. Th.) a tak sme si počkali ďalších 10 minút a až potom sme išli. Bolo super, ale čo vám budem rozprávať, keď idú sardinky na výlet (priemerná rýchlosť 100 km/h (pozn. MADU)) a ešte tie cesty pred Bardejovom, dokonca sme sa asi tak pol sekundu všetci roznášali vo voľnom priestranstve. Ale došli sme. Keď sme vystúpili, podpísali prezenčky, nahrnuli sme sa ku vchodu, kde (tu chcem vyjadriť svoju nespokojnosť s organizátormi) nám napríklad nedali šatky. Všetci sme boli totálne angry. Nasáčkovali sme sa dnu a hneď začala sv. omša s naším najstarším a najlepším arci-m (sorry za slang, ale zdá sa mi to také milé, otcovské). Kázeň bola skutočne poučná. Omša bola takmer dokonalá, ale musím sa na to pozrieť okom zboristu a ten hovorí, že ...trapas. Ale fajn, po krátkej reklamnej a cik- a cig- pauze sa začala prezentácia farností arcidiecézy, kde sme my (HE) zabrali asi  45 minút .... kto bol na dekanku vie a videl, že Dezider Amantius Kožený je skrátka klasa. Publikum doslova „šikalo“. V šikaní ich podporovala aj skupinka asi 10 – 12 babeniek, ktoré svojimi sehr výraznými hlasmi kričali, revali a skandovali „Humennééé“. Publikum bolo skrátka skvelé a nesmiem zabudnúť ani na transparent (made by M. Hab. alias Tonket). Dali sme si pauzu a potom sme išli pozrieť neďalekú baziliku sv. Egídia, kde sme sa pokochali nádherným interiérom a kochali sme sa spolu aj s nejakými (!maďarskými!) turistami. A potom sme si vystúpili na zvonicu po nekonečných točitých schodoch so šírkou menej ako lm a nízkym stropom, kde boli na celom schodišti tri okná dokopy, takže dobrý pocit ako sa všetko nad vami pomaly uzatvára(pozdravujem Majku Orl.). Niektorým tam bolo tak dobre, že si to chceli až hodiť na kocky. Dobre, prestávka skončila a potom nasledovala časť „Farnosť baví farnosť“ so skvelým programom našich tanečníkov (Ka. Tho., Fi. Pal., Phoe. Jak., Sisa XY., atď..(už nepamätám)) a rodiny Šteňkových(Slavo Š., Margit Š., Tepinka Š., Knižka Š.,), ktorých scénku zožralo asi najviac ľudí hneď pred nástupom hercov na pódium. Program uzavreli Košičania od Augustiniánov tzv. Púťovým megamixom č. 3. Bol hlavne veľmi veselý a chytľavý. Program sme ukončili požehaním a modlitbou. Potom sme sa mohli ísť rozbiť do mesta, tak sme šli. A rozbili sme sa v jednej retro reštike na teplej kuracej polievočke a (talianské slovo s dvoma zet uprostred slova čítajúcimi sa ako cé)**zz*. Bola veľmi dobrá a okrúhla. Nemenované dve dievčatá (medzi nimi Mirka Tonketová) dostali pred seba sklenenú fľašu červenej zmesi, o ktorej si mysleli, že je plná tepelne upravených roztlačených paradajok – kečupu a tak si toho toľko natrieskali a až potom si obrátili fľašu etiketou k nim a tam stálo CHILLI, ale už vtedy mali jeden kúsok v ústach. Zaznelo: „Aaargh!“ (citoslovce vyjadrujúce krik, popálenie a pod.) A potom sme dojedli. Mňamky. Urýchlene sme sa vrátili k autobusu, kde čakali už len a len na nás. Bola by to úplne normálna nudná cesta domov, keby nám doslova niečo do toho nevbehlo. A tak sme museli zastaviť, zistiť škody, zavolať políciu a pozbierať ............srnku z cesty. Kým sme čakali na políciu, vybrali sme sa ešte vonku, aj s gitarou a pevcami a začali. A tak sa spievalo a divoko tancovalo. Nemôžem to ale opísať, bola to jednoducho rozbíjačka, ktorú svet a okoloidúce kamióny ešte nevideli. Po hodinke prišla polícia a museli sme skončiť, lebo už nebolo prečo stáť. A tak sme sa hrali, spievali a spali, až kým sme nedošli domov. Môžete len ľutovať.

- Fero My´Halovič-