FOTKY

Dňa 17.4., na veľkonočný pondelok, sa konal výlet do Emauz, na Sninskom kameni. Všetko to začalo svätou omšou u SDB o 7:00. Po omši všetci nabalení a nažhavení isť na Sninský kameň, sme sa počkali pred domom. Už hneď na začiatok  sa utvorila skupinka deviantov na čele s generálom Pučkom, ktorí hovoril o Brekovskom hrade. Všetci sme chceli isť na Sninský kameň a tak sme generála presvedčili.  Pomaličky sme sa dopravili na malú žel. stanicu a počkali sme na vlak, ktorý odchádzal o 8:23. Vo vlaku bola sranda, všetci sa smiali jak tam Haluch potil o svojich zážitkoch, no piecka bola, keď nám hovoril o tom, ako rúbal s kamošmi drevo a jeden z nich si sekol do prsta, ktorý ledva visel na ruke, a jeho druhý kamarát mu hovoril: „Šak pridrž palec, možno ti prischne.“ Keď sme to počuli, všetci sme sa nenormálne smiali. Čas ubehol rýchlo a už sme boli v Snine, kde sme vystúpili a nechali  sa viesť Cyrom. V Snine sme trošku kľučkovali, ale nakoniec sme sa vybrali na ten správny smer. Išli sme popri rómskej osade, ďalej cez Sninské rybníky  až sme došli k nejakému odpočívadlu, kde sme sa opäť  všetci počkali, oddýchli si, nazbierali ďalšie fyzické sily a pobrali sa ďalej. Bolo približne pol jedenástej, keď si Cyro zapol svoj mobil a v ňom prijatá SMS od Betky Belejovej, ktorá mu napísala, či sa dakde ide. Keď nám to prečítal, opäť sa všetci smiali. Cyro jej zavolal a povedal, že ju všetci počkáme na kameni. Cestou hore sa pomaly ale isto začal objavovať sneh, mláčka po mláčke, potom súvislá vrstva a nakoniec asi 1km sme sa brodili približne v 80 cm snehu. Bolo ho tak veľa, že aj ten, čo mal najdlhšie nohy, zapadol. Bol to kto iný, ako náš Teplačkár, ktorého som so Slavom vyťahoval, bo kiľo sám nemohol vísť. Ja, Teplačkár a  Slavo sme boli v popredí a vrchol už bol na dohľad. Na vrchol sme vyšli presne o12:00 SEČ a všetci sme si z radosti zakričali. Keď sme boli na vrchole, boli sme hladní a začali sme jesť. Ja som mal smolu. Mal som trochu pootvorený vak a keď som si ho dával dolu, vypadlo mi z neho jablko aj pomaranč. Bolo mi smutno, keď som videl ako padajú z dvadsaťmetrovej  výšky dolu. Chudak jablko. Rozbilo sa na

múčku. Pomaranč, ten sa kotúľal a kotúľal, až sa dokotúľal, ale bolo ho vidno z vrcholu. Keď sme sa najedli, prišli na vrchol aj tí najpomalší, kto iný ako dievčatá. Ale klobúk dolu. Ísť po takom hlbokom snehu a prísť až na vrchol je úspech. Zvlášť obdivujem Malú Knižku, ktorá vyšla na vrchol v teniskách. Po peknom výhľade na prírodu a Sninu sme sa pobrali do Zemplínskych Hámrov. Pri ceste dolu sme našli zbytky jablka a aj môj pomaranč, ktorý bol celý. Bol som dokonale vyhotovený, že sa mu nič nestalo a mohol si ho vychutnať. Mňááám, bol super. Cestou dolu sme sa šmýkali po snehu. Móris skoro sejmol Drabika. Asi po  hodine sme došli do Zem. Hámroch.  Peťo Slaminka povedal: „Toto je moja dedina.“ Ukazoval nám svoje domy, v ktorých robil party v každom ročnom období so svojou babkou.  Jeden dom bol úplne zbúraný a Peťo na to: „To keď som robil party, moja babka vyšla z domu v podnapitom stave, bez vodičáku si sadla za auto a tak cúvala, že celý dom zbúrala.“ Peťo mal dobrú náladu a hovoril hlášky z Call of duty II citujem: „Let´s go comrade, english bustards, don´t wory about your self  Cyra, I will check the way...“ a ďalšie. Jeho ďalším kúskom bola jeho chôdza s rôznymi trikmi ako keby bol na skateboarde. Boli sme z neho vedľa. No na rad som sa dostal ja s hrou Warcraft III a jej hláškami. Uvediem iba pár z nich: výtečne, senzace, zase práce, tak ja teda jdu, má víra ve světlo je neochvějná, bil sem blázen, že sem uvěřil ve světlo, co zasé, mluf hlupáku, mrazivý smutek hladový, teť mrazivý smutku udeř. Ale aj tak najlepšia hláška bola adresovaná jednému z dvoch šmolkov vo dvore: „Mizernej bídáku.“ Keď chcete počuť viacej takýchto hlášok odporúčam WarcraftIII, a Call of duty 2. Hlášok bolo naozaj v hojnom počte. Keď sme boli už v Belej nad Cirochou, nikto už nevládal chodiť, niektorí jedinci sa odviezli na autobuse (že Teplak). Keď sme boli pri stanici, pošli sme do krčmy na kofču. Bola výtečná a iba za 10 Sk. Už v krčme som upozornil, že keď budeme vo vlaku dám si vetrať nohy. Tie výpary som nazval kyslé dažde a veruže, keď sme nastúpili do vlaku smrad hovoril za všetko. Skoro celú cestu mi nohy trčali von z okna, aby sa mi dokonale vyvetrali. Vtedy, akoby sa mi druhý krát narodili. Keď sme prišli do Humenného, rozlúčili sme sa a išli nach Hause. Pre tých čo sa neučia nemčinu nach Hause je domov.

P.S.: Bol to opäť ďalší zo série perfektných výletov a ti čo neboli môžu ľutovať.  Dočítania.

-Zobo´o-