Konečne je pondelok! Pondelok je skvelý deň (aj keď školáci a študenti budú mať na to asi iný názor). Pre mňa je to voľný deň, deň keď sa môžem venovať viac sebe a svojej rodine, teda svojej komunite, svojim bratom, deň, ktorý môžeme prežiť viac spolu. Rozhodnutie ako ho prežiť sa nerodilo veľmi ťažko, vychádzalo z aktuálnej potreby. Na chate v Jasenovciach treba vyrezať niekoľko stromov popod elektrické vedenie, pretože niektoré veľké hraby, vŕby a brezy si už donútené vetrom či ťažkým snehom v zime, ľahli na drôty a tie celkom pekne iskrili.  A tiež treba pokosiť okolie chaty. A tak hneď po raňajkách sadám na môj bike a „režem“ cez Karnú do neďalekých Jasenoviec. (Bratia z praktických dôvodov zvolili presun „Feldou“.)

Je to neopísateľný zážitok, ktorý vždy znova a znova na bicykli zažívam... Opieram sa z celej sily do pedálov, akoby som chcel dostihnúť včerajší deň. Nehľadím na protivietor, ktorý cítim vo vlasoch (vlastne na plešine). Ešte viac a viac sa snažím stupňovať tempo. So stúpajúcim terénom nezvoľním, ani neprehodím na ľahší prevod, práve naopak, postavím sa do pedálov a dám do toho všetku silu. A najmä zjazd v teréne je mystickým zážitkom. Hlavne nebrzdiť, len nevyhnutne, aby som potom nebrzdil vlastným telom, preletieť úzke výmole, skaly, polená, skoky... Prečo? Kam vlastne takto letím... Na tú brigádu sa až tak neponáhľam... Srdce vykazuje maximálny tep... Ešte dva – tri údery za minútu navyše a praskne...  Akoby som to svoje srdce chcel uštvať... Dych je krátky, rýchly, každý kúsok môjho tela napnutý, zaliaty potom... Len to srdce, splašené, letí ako vyľakaný zajac... Vždy je kúsok predo mnou. Dochytiť tak moje srdce. Preniknúť ho, porozumieť mu, počúvať ho, pochopiť, objaviť ho, prijať ho... Prečo sa takto štvem? Prečo makám z celej sily? Chcem dolapiť vlastné srdce, chcem ho objaviť, nájsť... To ono ma núti takto „bežať“... Kamsi ma vedie, volá, chce ma kamsi priviesť, niečo mi našepkáva, aby som niečo, Niekoho objavil...

V Jasenovciach sme sa pustili do práce s radosťou a nasadením. Kosenie motorovou kosou dá dosť zabrať, chlapská robota... Rovnako práca s motorovou pílou... Poraziť strom, dostať ho kam chcem, osekať konáre mačetou, vytiahnuť kmeň, odviezť ku chate... Namáhavá práca... Všetci sa jej zmocňujeme s radosťou, vášňou... Stromov nakoniec nebolo len niekoľko, ale niekoľko desiatok, najmä keď chytil pílu Ondro. Aj Brazílsky prales by mu bol malý... Aj mňa práca zaujala. Píla a strom, technika a príroda. Opäť som vo svojom živle a zasa to isté čo na bicykli. Zvýšený tep, pot, námaha, zasa naháňam svoje srdce, zasa je o krok predo mnou, zasa ma kamsi vedie, kľučkujem za ním. Kam? Vidím, že aj bratia naháňajú svoje srdce, že sa s rovnakou vervou pustili za ním... To isté zažívam keď hrám futbal, keď som s ťažkým batohom na turistike, keď pripravujem plán dajakej akcie, keď premýšľam nad evanjeliom či sledujem v telke formulu 1... A čo hokejisti, muži v najlepších rokoch, nie je im hanba naháňať sa za bezcenným pukom, hoc aj za milión dolárov, slávu a obdiv? Nie! Tie peniaze by im nestačili, keby nepotrebovali naháňať svoje splašené mužské srdce... Podnikatelia, robotníci, riaditelia, bankári, workholici... naháňajú svoje srdce... (a to nie za peniažky... nie... nie...) Kam nás vedie?

Každé ráno mi Niekto ponúka nový deň. S istotou viem, že som sa narodil a že som len malou časťou väčšieho zrodenia. A mám celý život na to, aby som nad tým žasol. Narodil som sa v obyčajnej dedine a zažil veľa obyčajných chlapčenských príhod. Teraz o tridsať sedem rokov neskôr som celkom iný ako onen malý chlapec a pritom úplne rovnaký ako ten, ktorého si stále uchovávam v pamäti ako svojho jedinečného priateľa. Kto takto jedinečne poskladal môj život? Ten Niekto je mojím Prameňom aj Cieľom. Niekým, s kým sa musím stretnúť... Som presvedčený, že to bude poznanie niečoho známeho, rovnako ako objavenie niečoho nového... Ten tajomný Niekto je ukrytý v hĺbke môjho srdca a ono ma chtiac nechtiac vedie k tomu aby som Ho hľadal a zároveň tak hľadal a nachádzal aj seba samého, lebo cítim to mystické, nepochopiteľné prepojenie medzi nami dvoma... On ma rovnako hľadá a nachádza a navyše pozná, prijíma a miluje a ja som plný úžasu.

Bez ohľadu na to v akom náboženstve sme boli vychovaní, naša spiritualita vychádza z našej životnej skúsenosti. Všetky veľké náboženské tradície dávajú meno, tvar a hlavný smer tomu, čo už naše srdce pozná z iných zdrojov. Sv. Pavol o tom hovorí v liste Rimanom: „Čo je totiž neviditeľné (Božské bytie, Jeho moc), to je možné už od počiatku sveta poznať svetlom rozumu z toho, čo stvoril...“ (Rim 1, 20) Rovnako o tom hovorí aj Starý zákon: „Veď tento príkaz, ktorý ti dnes dávam, nie je pre teba vysoký ani ďaleký; nie je v nebesách, aby si mohol vravieť: „Ktože vystúpi za nás do neba a kto nám ho znesie a dá nám ho počuť, aby sme ho plnili?“ Ani za morom nie je, aby si sa nevyhováral a nepovedal: „Ktože prejde za nás cez more a kto nám ho prinesie, aby sme ho mohli počuť a zachovať?!“ Naopak, veľmi blízko sú tie slová; (sú) v tvojich ústach, v tvojom srdci, aby si ich uskutočnil.“ (Dt 30, 11 – 14)

Blížia sa prázdniny... Niekto ti ich dáva... Časť tvojho života. Čoskoro sa stanú tvojím príbehom. Nepremárni ich! Hľadaj svoje srdce! Hľadaj Jeho v svojom srdci! Hlavne Hľadaj!

podľa inšpirácie Richarda Rohra, Johna Eldredga a osobnej skúsenosti zapísal
-Cyril Slíž-