Ráno, Veľkonočný pondelok, je asi sedem. Čo si myslíte, kde sa to tí ľudia tak skoro chystajú? Áno, cesta do Emauz. Pár ľudí turisticky naladených, ktorý prekonali sny sa stretli u salezianov na sv. omši. Hneď po nej sme sa dohadovali na trase, ale vyhral Sninský kameň, čo niektorý neskôr dosť ľutovali. Keď sme sa vtrepali do vlaku a pýtali sme hromadný, alebo taký nejaký lístok, pán sprievodca sa poriadne spotil. No, ale aspoň sme dostali zľavu. Nikto našiel zábavu v niečej obuvi a nadával je (obuvi) do cvičiek. Videli sme ihriská na letnej kamyJ, bociany, polia, lúky, malých i veľkých šibačov a už sme tam. Vystúpili sme a hor sa na ten kameň. Po ceste sme sa stihli ešte pofotiť pri soche a mohli sme pokračovať. Ondrej cestu znáročnil o pouličnú hrebeňovku. Neskôr sme prešli okolo benzínky pri ktorej sme akosi zabudli odbočiť a tak nám dvaja ujovia poradili. Tak sme ešte trochu hľadali správnu cestu no nakoniec sme ju našli. Prešli sme cez menšiu osadu a most. Boli sme na najlepšej ceste na Sninský kameň. Po ceste sme stretli rodinky, ujov, ktorí komentovali moje a Mirkine dýchanie a konečne sme došli k studničke a k takej búdke v ktorej sme si odľahčili vaky a tak doplnili energiu. A šli sme ďalej. Až teraz sme zistili, že to čo sme prešli, oproti tomu, čo nás čakalo, nebolo nič. Ja som sa hneď nenápadne chytila Maroškovho Huskyho, ktorý mi pomohol s výstupom. Išli sme a šli a všetko bolo rovnaké, dokedy sa neobjavil sneh. Až vtedy prišli skutočné problémy s cvičkami. Najväčší prúser bol, keď som zapadla tam, kde Tepy zapadol po pás a ja trošku dosť vyššie. Ešte pár schodov, kde som utrpela najväčšiu traumu a už sme boli hore. Tam si tí skorší vychutnali výhľad, no a tí neskorší výhľad nestihli, pretože ich predbehla hmla, čomu som rada, lebo keby som videla, čo je podo mnou tak by musel prísť po mňa vrtulník. No a tak sme sa zasa odfotili a pomaly sme schádzali. Cyro ďakujem za pomoc. Cesta späť bola o dosť ľahšia. Do cesty nám prišiel kopec, ktorý by sme na nohách zrejme nezliezli. Preto sme sadli a sputili sa. Išlo rýchlo, keď vám do cesty neprišiel strom. Ešte nikdy som sa na veľkonočný pondelok nešmýkala zo snehom pokrytého kopca, no za ten zážitok to stálo. Keď sneh zmizol tí viac všímaví objavili nádherne húfy snežienok, ktoré sme si pofotili. Prešli sme cez strašne dlhú dedinu v ktorej boli super babky a milo nám poradili, kde nájdeme železničnú stanicu, že dolu, dolu, dolu až u druhej dzedzine.

A tak sme išli dolu, dolu, dolu až do druhej dzedziny, kde sme stanicu našli. Niektorí išli na kofolu. Ostatní si pekne na stanici sadli a čakali na vlak. Čas si krátili príbehmi zo starších emauzy a Tepy si ho krátil trhaním nohavíc, že vraj už sú staré. Keď došla aj druhá skupina, ešte trocha sme čakali a vlak došiel. Celí mokrí, špinaví, niektorí potrhaní sme sadli a sedeli, až dokiaľ sme neuvideli stanicu Humenné mesto. Vlak zastal a my sme vybehli von, kde sa každý pobral svojou cestou. Tak zasa o rok...

PS: Maroš, máš úžasne ťahacie služby!!!

-brozurk@-