|
|
|
|
|
Príprava na turnaj sa začala asi mesiac a pol pred jeho začatím. V kádri figurovalo niekoľko vynikajúcich hráčov, ktorí už Humenné vzorne reprezentovali. No postupom času sa z rôznych dôvodov začali hráči ospravedlňovať trénerovi Stanovi Mikitovi. A tak bolo veľa starostí z uzatvorením súpisky na turnaj. Najväčší problém nastal na brankárskom poste, kde na turnaj šla až stvrtá alternatíva Dušan Rybár. V obrane to nebolo o nič lepšie. Stabilné kamene Johnyho Mikitu a Maroška Pančuru doplnil hráč so skúsenosťami z ľadového hokeja Viťo Hnát, a Maťo Malaťák, ktorý hral naposledy za Humenné v Košiciach r. 2005, kde sa stal najlepším hráčom turnaja. V útoku hrala zohratá dvojica z HKM Humenné Kubo Bajcura(alias Bajky) a Ondro Matejka(alias Pinďo). V prvom útoku zase kapitán teamu Robo Bačko a jeho asistent Jaroslav Sivý. Práve táto dvojica vystrieľala striebro v roku 2005 pri premiére Humenného na turnaji v Novej Dubnici. To bolo ešte v kategórii 16 – ročných. Tento úspech si pamätajú aj Johny s Marošom. To samozrejme pod taktovkov Stanka Mikitu. V piatok 11. apríla vyrážal na obed expres s humenskými hokejbalistami do Košíc. Tam ich už čakal Maroško, ktorý mal pripravený dezert a kofolu, pretože oslavoval narodeniny. Potom nás čakala asi štvorhodinová cesta do Trenčianske Teplej, odkiaľ sme šli autobusom do Novej Dubnice. Tam nás nevítal nikto iný, ako švárny mládenec Ondrej Puček, ktorý svojho času pôsobil aj v Humennom. Hneď vybavil ľudí ktorý nás šli ubytovať do našej izby. Podotýkam, že izba bola obrovská a strážená kamerami a SBS-kármi, aby sa tam okrem nás „nikto“ nedostal... Večer pred omšou sme si ešte šli zatrénovať a vyskúšať povrch, na akom sa bude hrať. Pred svätov omšov sme ešte využili možnosť spovede, ako sa na saleziánsky turnaj patrí. Omšu celebroval don Ondrejko Puček, čiže vôbec nebola dlhá :). Po omši následovalo rozlosovanie do skupín, na ktoré sme netrpezlivo čakali. Bola nám vylosovaná papierovo ťažšia skupina B. Za súperov sme mali: Dubnicu n.Váhom, Žilinu, B.Bystricu a Novú Dubnicu. Skupina, cez ktorú sa dalo aj nedalo prejsť. Večer sme už šli len do izby spať. Trvalo to trochu dlhžšie kým sme zaspali, pretože sme neustále spomínali na naše zážitky zo života. No ráno sa nám podarilo zobudiť vo veľmi dobrej nálade a šli sme na omšu. Tá už nebola dlhá, pretože nás čakal časovo náročný program. Raňajky boli veľmi vynikajúce. Mali sme párky, ktoré obsahovali len 80% múky. Veľmi sme si pochutnali... Ale neprehnali sme to s jedením, aby sme neboli plný na zápas. Konečne nastal úvodný zápas Humenného. A hneď v ňom sa zrodil najrýchlejší gól turnaja, keď už v 13. sekunde si Jaro s Robom vymenili loptičku a bolo 1:0. No v takom tempe to nepokračovalo a bol to veľmi dramatický súboj, ktorý sme zvládi a vyhrali 5:4. V druhom zápase so Žilinou sme sa museli zaobíjsť bez Johnyho, ktorého trápilo zranenie ruky. V obrane nastalo značné oslabenie, ktoré bolo cítiť. Ďalšia strata nastala po zom dostupnutí Roba, ktorý nehral dlhší časový úsek. Zápas nedohral Jaro, pretože si zranil lakeť a takisto aj členok. Takýto lazaret v dôležitom zápase mohol znamenať prehru a problémy s postupom zo skupiny. Ale podarilo sa nám to udržať, aj vďaka dobre chytajúcemu Dušanovi, a vyhrali sme 3:2. Ďalší zápas nás čakal tým, ktorý hral veľmi dobre. Ale my, už aj s ošetrenými hráčmi, v plnej sile podali asi najlepší výkon na turnaji a rozbili sme Bystricu 7:0. Bolo to nečakane hladké víťazstvo. Postup zo skupiny bol vo vrecku, no čakal nás ešte duel o prvé miesto v skupine s domácimi. Ešte pred zápasmi nás ustavične provokovali neslušnými gestami, ktoré nás samozrejme trochu vyprovokovali a boli sme veľmi nervózni. Zaujímava taktika z ich strany, ale duch fair play bol asi véééééľmi ďaleko. A to ešte zápas začal pískať rozhodca, ktorý predtým nepískal žiaden zápas a zrazu pískal najdôležitejší... Samozrejme sme ten zápas prehrali 2:3, ale nič sa proti tomu nedalo robiť. Proti nám stálo veľmi veľa faktorov. A kde hľadať príčiny prehry? Samozrejme, že sa nechceme vyhovárať, ale posúďte sami: nevhodné provokácie pred a počas zápasu, neobyčajne tvrdé zákroky, ktoré ostali bez povšimnutia, nezmyselné vylúčenie nášho brankára za prikrytie loptičky za bránov (v presilovke vyrovnala ND na 1:1), gól ND na 2:1 keď hrali s piatimi hráčmi(„rozhodcovia si to nevšimli“), a víťazný gól na 3:2 v presilovke, ktorá už mala dávno skončiť. Podľa nás to bolo úplne regulérne a zaslúžené víťazstvo. Iskru ešte aj vhodil fanúšik, ktorý vybehol na ihrisko po likvidačnom zákroku na Roba( nedohral zápas koli ramenu) a začal útočiť na nás, aby sme my neprovokovali... Ale budiš... Tak sme sa museli uspokojiť s druhou priečkou v skupine. V semifinále nás čakal top favorit turnaja, ktorý prešiel skupinou s impozantným skóre 34:7. Reč je o Bratislave, ktorej na semifinále ešte prišiel pomôcť brankár, ktorý chytá aj v reprezentácii Slovenska na medzinárodnom fóre. Po skvelom nástupe vyhrávala Blava 2:0, no potom prišiel útlm a vynikajúca hra humenčanov. Ale v bráne čaroval ich brankár, ktorý zneškodnil niekoľko tutoviek. Pri našich útočných snahách sme zabúdali na zadné vráta a tak sme prehrali 0:5. Síce vysoko, ale nezaslúžili sme si až toľko. Samozrejme že boli lepší, no mohlo to byť dramatickejšie. Škoda... Po roku sme museli hrať opäť „len“ malé finále o tretie miesto. Bolo to východniarske derby s Košicami. Vynikajúci zápas, na dobraj úrovni s minumum faulov. Zaslúžene sme vyhrali 3:1, ale mohlo byť aj viac, keby sme dokázali využiť šance. Po záverečnom hvizde sme na seba poskákali a radovali sa z bronzu. Ocenenia prišli rozdať známe tváre, Peter a Anton Šťastný, Tomáš Kopecký (hráč Detroidu Red wings NHL) a richtár obce, ktorého meno som si nezapamätal. Pamätám len, že mal biely oblek aj košeľu. Odovzdali nám medaile, účastnícky pohár, pohár za tretie miesto a aj dajake knižočky Bruna Ferrera. Po záverečných modlidbách a požehnaní sme si zobrali veci a vydali sa na cestu. V Žiline pristúpil aj otec duchovný (ujo Slíž) a tak aj s ním sme došli do Humennoho. Vďaka patrí všetkým chalanom, ktorí reprezentovali naše stredisko, trénerovi Stanovi za taktické pokyny, fanúšikom Lenke Sopiakovej, Marekovi Pančurovi(Bančurovi), Marekovi Michalenkovi, Cyrovi Slížovi, Stankovi Hurbančovi a všetkým ďalším. Robo Bačko, kapitán: bol to neskutočne náročný, ale zaujímavý turnaj. Veľa vecí ma však sklamalo. Organizátorom sa nedá veľa vyčitať, ale bezpečnosť osobných vecí mala byť zabezpečená... S hrou teamu som spokojný, ale mali sme aj na finále. No čo už aj taký je život. Bol to môj posledný turnaj, preto som chcel zvíťaziť. No nasledujúca generácia k tomu smeruje, tak dúfam, že oni to dotiahnu na zlato, ako minulý rok na turnaji 16 – ročných. Jaro Sivý, asistent: skvelý turnaj s dobrými tímami. Mrzí ma ten zápas s ND, ale proti 7 ľuďom na ihrisku sa ťažko vyhráva. Ale BA si víťazstvo zaslúžila. A škoda aj toľko zranení v našom teame, šlo by to lepšie Stanko Mikita, tréner: Chcem zložiť poklonu všetkým chlapcom, za super atmošku, ktorú tam vytvárali, za super partiu, za dobre odolávanie "vonkajším vplyvom" i za dobre výkony. Som rád že som tam bol a verte či neverte, mali sme na viac ako na bronz :-( Robo Bačko |
|
|
|
