Duchovné okienko

"Ezopove bájky a Evanjelium"

Márnotratník a lastovička a podobenstvo o márnotratnom synovi

       Najprv zopár teoretických poznámok. Čo je vlastne bájka? Bájka je vymyslený príbeh s výchovným zacielením, v ktorom neživé predmety alebo zvieratá konajú a hovoria ako ľudia (antorpomorfizácia). Vyrozprávaný dej sa podáva ako alegória, čo je druh rozvinutej metafory, nepriameho pomenovania obrazu alebo deja, ktoré sa nemôže alebo nesmie vyjadriť priamo. Alegorické vyjadrovanie je príznačné aj pre bájky aj pre biblické texty. Podobenstvo obsahuje isté ponaučenia s výchovným zámerom, parabolou (prirovnaním, zhodou). Vyjadruje všeobecne platný zákon života alebo odkrýva zmysel nejakej činnosti. (Žilka, T.:Teória literatúra pre gymnázia a stredné školy. Bratislava : Poľana 2002, s. 114-115)

     Obaja autori, Ezop aj Ježiš, sa podobajú na rozsievačov z Markovho evanjelia, ktorý svoje slová adresujú všetkým ľuďom bez toho, aby si robili nárok na ich prijatie respektíve plnenie. Nechávajú slovám so svojich bájí resp. podobenstiev voľný priebeh, uvedomujúc si silu ich nadčasovosti.

     Jedno z najznámejších podobenstiev o márnotratnom synovi (Lk 15, 11-32) rozpráva príbeh, ktorý azda prežil každý z nás v mladosti. Syn alebo dcéra chce získať slobodu, osamostatniť sa od rodičov a staršieho súrodenca, chce spoznať svet, zabávať sa. Čosi podobné ako keď stredoškoláci zmaturujú a tešia sa ako „vypadnú“ zo školy, od rodičov, do väčšieho anonymnejšieho mesta, budú si užívať slobodu, budú „nefalšovane“ štastní z prvých samostaných krokov, splnenia snov ,predstáv a túžob. Podobne ako ustarostený otec márnostratného syna, dávajú aj „naši“ rodičia peniaze na štúdium, v zmysle čím, viac tým lepšie, niektorí skúsenejší resp. rozumnejší navádzajú svoje ratolesti k nájdeniu si nejakých brigád, či letných aktivít. Skrátka portfólio možností ako sa postarať o svoju „svetlú budúcnosť“ je u mladých nevyčerpateľná, lenže bohužial častokrát naivná. A čo je ešte horšie, nevyhnú sa krutým pádom z obrovských výšok svojej naivity a fantázie. Prvé výrazné zakopnutia, sklamania a neúspechy, spoznanie vlastných hraníc, limitov, obmedzení (v osobno-neosobnom živote), nespokojnosť s výsledkami, vzťahmi atď. V lepšom prípade sa zobudia vo vlastnej izbe, vo vlastnej posteli, vytriezvejú nielen z detinského uvažovania, ale aj povzbudzujúcich „katalyzátorov“ rôznych typov a značiek. Áno, to sú tie maštale, chlievy, tie prasce a dobytok, kde sa zobúdza aj náš márnotraný syn, kde triezvie od šantenia, hýrenia, radostí a kamarátov, ktoré si kúpil za otcovu námahu, pot a peniaze. Paralely so súčastnoťou sú jasné, zrejmé a nevyvrátiteľné. Záver podobenstva však vyznieva ako dobrý hollywoodsky romantický film. Syn či dcéra sa spamätá, pochopí svoje konanie a správanie, zabudne na hrdosť a pýchu, premôže sám seba a pokorne sa vracia tam, odkiaľ utiekol za „lepším“ svetom, ktorý sa mu však vidí príliš až krutý a reálny, vracia sa pod „maminu sukňu“ alebo do „otcovej náruče“ . Zároveň vlieva rodičom nádej, že „všetko zlé sa na dobré obráti“, že aj ten môj syn či dcéra pochopia, že konali a žili „zle“ a vrátia sa, veď mi ich túžobne očakávame -  plný nedočkavosti stoja pri dverách, nervózni pri každom zazvonení či klopaní na dvere, pri každom zastavujúcom sa aute, ktoré vidia pred domom, či každom pohybe výťahu v bytovke. Áno, viera nás uzdravuje. Koniec-koncov treba byť optimista, nepochybovať o tom, že sa naše deti spamätajú. Len aby to nebol falošný optimizmus, ktorý nemá podporu vo výchove, v rodičovskej láske a je len trpkým vyvrcholením dlhoročných neadekvátnych vzťahov.

     Naproti tomu márnotratník (aj keď to nie je typická Ezopova bájka, sme zvyknutí na klišé so zvieracími hrdinami) zo svojho údelu nepochopí vôbec nič. Jeho pýcha, hrdosť a zaslepenosť naberajú gigantické rozmery, jeho naivita a „hlúposť“ nepoznajú „hraníc“. Zo svojho „voľného pádu“ nepochopí absolútne nič. Žiadne „obrátenie“ u neho nemožno pozorovať. Dynamika jeho psychologického vývoja sa zastavila ešte v šiestich rokoch, pri tvrdohlavom dieťati, ktoré si môže dovoliť všetko, lebo rodičia ho tak ne-vychovávajú; bez zábran, bez trestou, bez upozornení.

     Bohužiaľ, takýchto márnotratníkov v súčastnosti pribúda ako „húb po daždi“. Niekde za osobným šťastím jednotlivca sa stratila solidarita, súdržnosť, šťastie rodiny. Nahrádzame sa strojmi, mám na mysli výchovu prostredníctvom televízie, rozhlasu, mobilnej komunikácie, či najväčšieho neduhu súčastnosti – internetu, pretože na nikoho a na nič - samozrejme okrem seba - nemáme čas, chuť, vôľu a ochotu. Nechceme sa s nikým deliť, len presne podľa „zákonov trhu“ dať každému presne toľko, koľko mu patrí, aby viac neotravoval.

     Bohužial, hoci tento príbeh vznikol pred dvaapol tisícročím je nadčasový. Márnotratník nepochopí, že „jedna lastovička leto nerobí“, s naivnou hlúpou radosťou predá svoj kabát, aby mal zopár mincí na prežitie (opäť zaujímavá ekonomická logika), ale nestará sa o budúcnosť, respektíve si ju úplne zle vysvetlí, pretože nevie ani „kde je sever“. Aj tu nás zasiahnu paralely so súčastnosťou, keď si mnohí z nás ani neuvedomujú čo vlastne robia, nemajú záujem niečo pochopiť, zistiť, naučiť sa, nestarajú sa o budúcnosť, o to, čo ich môže stretnúť a najmä čomu sa možno ani nevyhnú - zodpovednosti za svoje správanie a hlavne rozhodnutia.  

     Bohužiaľ, naša spoločnosť sa uberá práve týmto smerom, odložiť veci, problémy a hlavne deti na neskôr, možno si pomôžu alebo vyriešia samy, my si zatiaľ strčme hlavy do piesku a a budeme sa tváriť, že žiaden problém, nedostatok, zlo, neexistuje.

     Z bájky i podobenstva má vyplynúť ponaučenie. Napriek určitej podobnosti ponúkajú alternatívne závery, avšak podstata ostáva tá istá. Všetci máme slobodu a voľu, všetci máme možnosť vybrať si čo a ako budeme konať, kam budú smerovať naše kroky, či dokážeme prijať zodpovednosť za seba, ale aj za ostatných, ako budeme vlastne žiť. Kým niektorí z nás, a dúfajme, že to bude absolútna väčšina, sa dokážu „pozrieť do zrkadla“ a vstanúť, vrátiť sa, odprosiť a „bude im odpustené“ (napriek výčitkám starších bratov z rozhádzaného majetku – ach, opäť peniaze, ktoré hýbu svetom) teda „odzmárnotratniť sa“ , dúfajme, že bude len zopár tých, ktorý neprekročia svoj „Rubicon“, pretože predajú s falošnou hrdosťou aj to posledné čo majú, aby si zachovali „tvár“, ktorá je už len tvárou človeka-narcisa.

Mgr. Ľubomír Mitro