|
|
Že vraj planina... |
|
|
|
Po dvoch mesiacoch plných akcií pre deťúrence a pre im podobné tvory (čo sú kus väčšie dzeci, ktoré sa však už tomuto označeniu bránia), nastal čas pre niečo, čo sa už pomaly, ale isto stáva tradíciou. Bodku za prázdninami pre animátorov, a to doslovne. Piatok skoro ráno prišiel bus, dokonca načas. Takmer naplneným autobusom, čo činilo asi 35 obsadených sedadiel, sme sa vybrali smerom na Rožňavu, so zástavkou v Slovenskom raji, kde som aspoň využila svoje Garmonty a nové náušnice. Suchá Belá napriek svoje povesti zanechala naše končatiny v teple a suchu, dokonca aj rebríky boli viac menej znesiteľné. Prejavili sa konexie otca direktora, ktorý vybavil slniečko a prijemný vánok, čo sa pritom ešte do štvrtka večera javilo ako nemožné. Skončili sme v Dedinkách, niektorí na kofole, niektorí vo vode (Gabo plaší kačky), niektorí v loďkách a niektorí na zadku. V Rožňave sme sa zabývali, princezné ubytovali sestra Anna u fma, zvyšok skončil hneď vedľa u sdb (kto bol a nespal, vie). Aj kostol sme zaplnili (organista vzbudil všeobecné sympatie), aj niektoré tety podsadli, aj večernú obhliadku mesta (a Tesca) stihli. Ako svitla sobota ráno, zobudila nás zvonkohra kostolnej veže, čo by bolo celkom milé, keby že nás nezobudila aj o štvrtej, aj o piatej, aj o šiestej, ... . Nenáročná túra po planine sa začala (a aj skončila) v Domici. Kde bolo, tam bolo, žila raz jedna, v polovici kamenného srdca zakliata princezná. Čo sa nepodarilo princovi, ktorého zožral sedemhlavý drak, chceli dokončiť Gabo s Maťom. Ich pokus sa skončil pri piatej kamennej hlave a tme. O podrobnostiach sa informujte u hlavných protagonistov tohto hrdinského činu. Ale fajne bolo, tak sviežo. Na kofolu sa čas vždy nájde, no ale potom sme statočne pokračovali v ceste obhliadkou miestneho shitoviska. Na čele s Kiwi sme boli nútení nasadiť vysoké tempo, aby sme ju aspoň v diaľke videli. Ja s Huronom sme dokonca bežali (!), a nie a nie ju predbehnúť. Šikovná to dievčina. Následkom reflexnej masáže chodidiel pieskom z potoka sme si znova začali cítiť nohy a po vyhlásení súťaže „Kto nájde autobus“, sme sa všetci stretli pred krčmou. Večer sa niesol v znamení grilovania, volejbalu a gitary. Nedovolím si menovať, ale niekoľko ľudí bolo v ten večer fakt hyperaktívnych. Neskôr chlapcov zlákal futbal, dievčatá skôr futbalisti, no po takom štvrtom góle som prestala vnímať. Ale aspoň sme odhalili vedľajšie povolanie sestry. Anny, sťaby športovej redaktorky. Taká pekná debata sa potom rozprúdila, že až bola škoda ísť spať. A zas ta zvonkohra... . Nedeľa sa niesla v znamení histórie. Krásna Hôrka zvíťazila nad Betliarom, dokonca sme dostali sprievodkyňu, ktorá na nás nespustila po maďarsky. Najväčší záujem asi vzbudila dobová spoločenská hra, z ktorej sa vykľul podstavec pod vitrínu. Barokové zrkadlá mali po pohľade do nich zaručiť večnú krásu, dúfam, že šesť nazretí stačilo. Je možné, že tá sprievodkyňa si bude musieť vziať dovolenku na zotavenie, lebo niektoré otázky bolo vskutku na mieste (Ako často tu utierate prach?). Inak, viete ako dokonale sa v autobuse hrajú skrývačky? Vrelo odporúčam. Aj Zádielskou dolinou sme sa trochu prešli, hoci počas mierneho mrholenia. Spiatočnú cestu sme viacerí prespali, aj keď spať počas takého pútavého filmu, aký bol k dispozícii, bola škoda, našťastie, Cyro nám ukázal zrýchlený koniec. Aj zdraví sme došli poniektorí, aj povzbudení do ďalšieho školského roka, aj unavení (ale tak príjemne, zaspala som uprostred písania sms-ky) a verím, že aj spokojní. A čo sa vzťahov týka (nech to má aj nejakú hlbokú myšlienku, keď sa mi tu už graf nezmestil), tak asi len toľko. Aj keď ľúbite čokoládovú zmrzlinu, neznamená to, že nemôžete mať radi aj orieškovú a vanilkovú. -Knižka-
|