|
|
East salesian bike tour 2006 |
|
|
|
V tretí augustový týždeň sa konala akcia pre všetkých bikerov, ktorý plný odvahy a energie, chceli zdolať cesty východného Slovenska. Všetci sme sa mali stretnúť u SDB o 8:30seč. No hneď v deň odchodu, t.j. pondelok, začalo pršať. Do SDB som prišiel ako prvý a Cyro mi povedal, že sa asi nejde. Ja som ihneď hovoril, ideme! Cyro začal všetkým telefonovať, že sa stretneme o 9:30. Akoby sa mi len zdalo, po chvíľke prestalo pršať, ba o niekoľko minút vyšiel aj oscar. Hneď nám, na ústach nabehli smajly. Tak sme sa pomaličky schádzali, až sme sa všetci zišli. Bola z nás pekná grupa. Boli to: Duci, Drabik , Ďodik, Domino B, Peťo B, Fico, stredný Sopeľ, Marek a Jaro Varcholovi, ja, náš hlavný führer Cyro a na cestách nás sprevádzal Peťo Ács so špeciálne upravenou Felíciou, ktorá mala naše batôžky, a v prípade skolabovania nôh niektorých z jazdcov, zobrať skolabovaného do auta. To špeciálne upravená iba preto, lebo na streche mala nosič na biky (až pre 4), čistý zrez. No keď prišiel čas odchodu, spoločne sme sa pomodlili a mohli sme vyraziť na prvú etapu dlhu 81KM, ktorá ústila až v Košiciach. Ako je zvykom, do čela nášho pelotónu sa dostal, kto iný ako Cyro. Išlo sa v pohode, ale pred Vranovom nám chýbal jeden biker. Bol to Domino Belej, ktorý dostal defekt(chudák chlapec). Cyro mu šiel naproti, a my zvyšný sme sa campli vo Vranove, kde sme čakali. Čakali sme 5minut,10minut,pol hodinu a oni neprichádzali. Nakoniec asi po45min, sme sa dočkali, ale prišiel iba Cyro. Hovoril, že keď Dominovi dával plášť na koleso, postupne spravil ešte 3 defekty. “To je majster“, 1 defekt zalepil a 3 urobil, ale nie, nie, ten plášť bol priveľmi tesný, preto toľko defektov. A sprievodne vozidlo malo prvého odpadlíka. Mi sme sa vydali na pokračovanie našej etapy. Čakal nás náročný kopec, ktorí sme úspešne zvládli. Na vrchole sa k nám pridal aj Domino. Problém vyriešil kúpou nového plášťa a duše. Na začiatok nás čakal dobrý zjazd, končiac až v Herľanoch. Čakali sme fontánu teda gejzír, ale dajako nestriekal. Hľadali sme aj kohútiky na jeho spustenie, ale žiadne sme nenašli. Tu sme sa naobedovali, naľogali kofči a bikovali do Košíc. Nebolo to už veľa. Asi o 2 hodinky sme už boli u Saleziánov. Tešili sme sa na večeru – špagety. Mňňňááám, boli výtečné. Po večeri sme išli do mesta, a tam som si dal najdrahšiu kofču ½ l za 30Sk, ale bola perfekt. Ja s Ficom sme zašli do miestnej bageterie a striskali sme sa z bagety, neskôr aj zo zmrzliny. Potom nasledoval návrat do SDB a zaľahli sme. Trošku sme sa zarozprávali, asi do jednej, a potom Ficovi praskli nervy. Hodil po mne obe jeho halovky a nechýbalo veľa aby mi strelil. Týmto sme ukončili prvý deň. Zobudili sme sa do zamračeného rána, vyzeralo to na dážď. Pred odchodom nám Laci dal orange t-shirt na památku, začo sme sa mu poďakovali. Tento deň nás čakala najkratšia etapa. Iba 72 Km. Počas cesty nás zastihol dážď, ktorý sme prečkali v autobusových búdkach. Trochu sme oddýchli, stretli miestneho hubára, a aj oscar vyšiel. A pokračovali sme v našej trase. Cestou sme zašli aj do Jasovskej jaskyne. Boli sme jak nejaký huligens. Bolo chladno, vonku okolo25 stupňov a v jaskyni 9. Riadne nám prepínalo od tej zimy. Videli sme aj také cencúle, aj banány čo rástli zo zeme, a keď sa toto spojilo to bol stlup. Videli sme aj srdce jaskyne, jéééj, bolo také veľké. Po prehliadke jaskyne sme mali iba jeden cieľ, dôjsť do Rožňavy. A aj sme došli. V Rožňave nás s otvorenou náručou privítal miestny salezián Ivan. Boli sme hladný ako vlci a čakali sme na večeru, ktorá mala tri chody. Najprv polievka, potom mäso so zemiakmi a na záver to najlepšie grilované párky a slanina. Jednoznačne to bola the best večera. Striskali sme sa do nemoty. Najhoršie sa bolo dostať po večeri hore. Boli tam brutálne dlhé schody. Bolo ich niečo okolo 70. Dozvedeli sme sa, že je tu asi ½ Maďarov, a práve tu vyšla hláška od Fica: to mi chceme, toto mi chceme, učiť sa Otče náš po maďarský!! Šuľali sme sa z toho. Keď bol večer, deň sme ukončili bez vážnejšej debaty a zaľahli spať. Ráno sme mali opäť to, čo na večeru, špekačky a opäť sme sa striskali. Asi o 11:00sme vyrazili. Čakala nás najnáročnejšia etapa, čo sa týka kopcov a prevýšenia. Bolo dosť brutálne. Krútili sme do 25km dlhého kopca na konci ktorého bol každý zničený. Dali sme si poriadnu prestávku a čakal nás kopec s poriadnymi serpentýnami a ostrými zákrutami. Jedna z týchto zákrut sa stala osudnou pre dvoch jazdcov. Drabik v snahe obísť Ďodika nezvládol riadenie svojho monopostu a nabral ho zo zadu. Obaja spadli pribl. v 45-50Km rýchlosti. Ďodik dopadol ešte dobre, ale horšie to bolo s Drabikom. Mal otras mozgu. Ale stopli sme jedného pána, ktorý ho odviezol do nemocnice v Spiš. Novej Vsi. Všade sa nájdu ľudia ochotní pomôcť v núdzi. Našťastie všetko dopadlo v poriadku. Večer, keď sme už boli v Poprade, bol Peťo v pohode hoci sa tri razy pýtal na svoje okuliare. V Poprade sme si robili foto v našich orange tričkách. Mastilo sa aj kalčeto. Rezali sme jak ďabli. Ja som rozbil Peťa Ácsa, chacha!!! Ale na Domina Beleja sa nikto nechytal. Všetkých nás rozbil jak cigán hračku, niektorých aj s jednou rukou. Po kalčete bola večera a po nej sme sa vybrali do nákupného centra Max, ktoré bol zatvorené. Ej, ale sa nadávalo. Tak sme otočili kurz a vrátili sa späť. Po návrate nasledoval pokec asi do pol jednej a išli sme zdychať. Prebudili sme sa do krásne slnečného dňa. V tento deň nás čakala najdlhšia etapa celého cyklovýletu. Až 122Km. Po vysoko energetických raňajkách sme sadli na biky a vyrazili na cestu. Ponúkal sa nám krásny výhľad na naše Tatry, ktoré žiaľ boli zahalené v mrakoch. Cestou sme prechádzali aj vojenským obvodom Čergov a Levočškými vrchmi. Tu bol podľa väčšiny bikerov najbrutálnejší kopec. Stúpali sme do výšky 1141m.n.m.. Z tohto kopca sme sa spustili až do Lipian. Tu sme mali obed a aj kofču. Ináč tu bola grosse koncentrácia. Dodik by vedel rozprávať. Po dostatočnej prestávke sme sa opäť pohli. Do Bardejova to nebolo veľa. Zafúkal aj vetrík do chrbtov, takže sa nám išlo ľahšie. Proste sme piekli. Neprešlo veľa času a boli sme v Bardejove, kde sme sa počkali lebo skupinka slabších sa odtrhla tesne pred Bardejovom. Keď sme boli v plnom počte, mierili sme do Saleziánov. Po takej dlhej etape bol každý rozbitý. Opäť sme čakali na večeru nášho kuchára Cyra. Tento krát to bol guľáš. Klobúk dolu, bol súúúper. Po večery sme sa vydali obdivovať námestie. Nic moc. Zašli sme aj na net, kde sa stal kiks. Ale o tom podrobnejšie nebudem písať. Prišli sme do domu a šli sme spať. V našej izbe sa odohrával tuhý boj medzi Ducim a Ďodikom o trochu miesta na gauči. Bolo sa na čo pozerať. Používali všetky svoje zbrane, ruky, nohy, boli aj verbálne útoky. Ako víťaz z tohto súboja vyšiel Duci. A vyhnal Ďodika na zem. Kruté!! Potom som išiel na gauč aj ja a Duci prekvapivo uvoľnil miesto Ďodikovi. A konečne sa išlo spať. Ráno, už plný energie nás čakala posledná etapa a to na našu materskú stanicu v Humennom. Vyrazili sme niečo pred obedom. Kto by povedal, že s Cyrovim bikom sa niečo stalo. Prešmykovač mu nechcel prehodiť na ťažší prevod. A pre neho sme sa zdržali asi 20minut. Robili sme si z neho srandu, že jeho bike nie je scott ale šrot. Aspoň bola komerční přestáfka. Cesta bola nenáročná. Žiadne veľké kopce a prevýšenia. Ale po čase sa ozvalo Ficove koleno, ktoré nezvládalo situáciu. Tak po dlhom presviedčaní nasadol do auta. Aspoň robil foto. Keď sme došli na Domašu, dali sme si prestávku a obed. Najviac zničený bol náš šofér, ktorý vyzeral ako opitý, veď o tom svedčí aj ako zaparkoval auto. Odporúčam vidieť foto. Videli sme aj motorkárov, ktorých bolo požehnane. Po obede sme sa vydali dobiť posledný kúsok etapy a celého cyklovýletu zároveň. Ani nie 300metrov a už sme sa lúčili s Ďodikom, ktorý šiel na ich chatu. Pokračovali sme bez neho. Do Humenného to nebolo veľa. Z Domaše je to len 30km. Ťahali sme vo výbornom tempe. Čakal nás iba posledný kopec za Závadkou. Na kopci sme sa počkali a otvoril sa nám krásny pohľad na naše rodné mesto. Už tu sme hovorili iba o jednom mieste. Šariš pub! Z kopca sme to poriadne rozpálili. Neprešla dlhá chvíľka a boli sme v Šariši. Dali sme si dvojitú kofču. Oslavoval som jubileum, bola to presne 50 kofča v tejto sezóne a prémia bola tretia kofča. Z mojich úst vyšla aj fontánka. Po kofči sme zašli na Máj za Drabikom. Ani neviem ako som sa s takým objemom kofči v sebe dotrepal na Máj. Peťo bol živý a zdraví. Len aby som nezabudol, každý deň sme mali sv. omšu a kopec etapoviek (horaliek). Nechýbalo ani zob zob, a pri obiehaní hocakého bicykla zvuk motorky, vňňňmmm!!! Rozbíjali sme sa na tom. Po návšteve Drabika sme sa všetci rozišli a po vlastných sme sa dostali domou, kde sa na nás tešili naši rodičia.
P.S.: Chcem oznámiť všetkým bikerom, ktorí neboli, že možu len ľutovať. Veď takáto action je iba raz za rok. Dočítania v budúcom čísle Betónu. Pozdravuje vás sám veľký - Zobo´o- |