Ako mi veverička padla na hlavu

Predstavte si, že niečo veľmi, veľmi chcete, a zrazu zistíte, že to čoskoro dostanete. A presne to sa mi stalo tieto prázdniny, keď som vyhrala kurz prežitia na Lešti. Ako sa dátum odchodu približoval, začínala som sa aj trochu báť, keďže som tam nikoho nepoznala a dokonca to vyzeralo, že tam budem jediné dievča. Našťastie, ukázalo sa, že baby sme tam dve, a k tomu pätnásť chalanov. Hneď po príchode sme zhodili civilné oblečenie a nahodili sa do maskáčov. Keď som uvidela svoje kanady, ktoré boli o polovicu menšie ako u chalanov a nakoľko v armáde asi nikto nenosí 38-čky, neboli ani rozchodené, tak som si nechala svoje vlastné vibramy, aby som neprišla o nohy. Rozdelili sme sa do troch skupiniek, ja som bola v tretej aj s piatimi chalanmi. Odviezli nás do lesa, vysadili, dali nám dvadsať minút, kompas do ruky a nechali tak. Nuž, sranda to bola, najmä keď sme kráčali, zrazu sa za nami objavili štyri tanky a zopár nákladiakov s plnou posádkou a všetci nás namierili samopale. Došli sme, kam sme dôjsť mali, a už mi kapitán Jožo hodil sedačku na zlaňovanie. Ani neviem ako, ocitla som sa hore na skalách a keď som sa pozrela dole, začali mi drkotať zuby. Ale s pomocou Božou i Jožovou som to prežila, dokonca sa mi to zapáčilo. Bonbónik nás však čakal až večer, keď bola na programe tzv. „opičia dráha“, pri ktorej už boli prítomní aj kameramani, z čoho som veľmi nadšená nebola, ale čo už. Nejako som už rozchodila rebríky a podobne somarinky, až sme došli k mojej „obľúbenej“ prekážke, čo bolo asi tak dva metre vysoká, hrubá železná tyč so zúbkami. Mne akosi povolili ruky, moja brada si potykala so železom a ja som pristála na zadku. A to rovno pred Braňom s kamerou. Čiže ja som sa postavila,  na jednej strane pri mne bežal Braňo s kamerou a robil rozhovor, na druhej strane pri mne bežal veliteľ a kontroloval mi hlavu a ja som sa snažila bežať čo najrýchlejšie ďalej, keďže šlo o čas. Večer som zistila, že vyzerám ako po autonehode a moja brada narástla na veľkosť menšieho melóna, takže som spala so sáčkom ľadovej vody na hlave. Na druhý deň sme sa dostali k zbraniam, čo bola tiež sranda, lebo to boli zbrane bežne používané v armáde, ale chlapmi, čiže mňa skoro zavalili. Inštruktor streľby Peťo si z toho začal robiť srandu, ale len do chvíle, kým neuvidel moju bradu a ostatné modriny. Vtedy sa začal správať ako môj bodyguard. Zahrali sme si aj paintball. Potom sme vyfasovali sedem kilometrový pochod za trest, keďže zopár chalanov malo problém s rešpektovaním autorít. V lese som sa naučila urobiť si prístrešok na spanie, získať pitnú vodu z potoka a kadečo iné. Celkom sa mi to zišlo, lebo večer sme si s chalanmi postavili vlastný prístrešok a prespali v lese. Spomínam si najmä na pamätnú vetu: „Dievča v lese!“, ktorú vyslovili kameramani a začali so mnou robiť rozhovor. Medvede, ktoré nám inštruktori spomínali, neprišli, ale ukázali sa divé svine, jelene a podobne zvieratká. Ráno sme mali streľbu naostro, čo bol zážitok na celý život. Adrenalín mi stúpol až niekde nad hlavu a spätný náraz po výstrele ma pravidelne odhadzoval, takže ma musel Peťo (inštruktor) chytať. A to bola len pištoľ. Samopal mi skoro odtrhol rameno. Sranda bola až pri výsledkoch, mala som úspešnosť 98 % zo 100, čo znamenalo, že som prvá, aj keď to bolo zrejme šťastie začiatočníka, ale inštruktormi až cuklo dozadu, keď to počuli. V lese sme mali potom zásah psov. To síce bolo dobrovoľné, ale keď už som tam, tak neskúsim? Navliekli ma do obleku, aby ma tie psy nezožrali a pustili na mňa Goga, čo bol citujem: „...taký už starší, deväťročný, na dôchodku, taký pokojný..“. Hej, taký pokojný, že mi skoro zožral ruku. Tridsať kíl to malo a keď som sa snažila utiecť, do pol sekundy som bola na zemi a takmer ma to zadusilo. Večer sme mali taký voľnejší, kuchtili sme na otvorenom ohni, a kurča marinované na plochom kameni bolo asi najlepšie, aké som kedy jedla. Potom sme si znovu postavili prístrešky, ale teraz sme už spali každý sám. Bolo pol druhej v noci a bolo tak neskutočne horúco, že som spala v rozzipsovanom spacáku, ale len do chvíle, kým mi nepristala veverička na hlave a divé svine sa chystali ochutnať moje vlasy. O druhej nás (teda tých, ktorí spali) zobudila siréna a tak sme do piatich minút museli byť zbalení a zoradení v pozore pri inštruktoroch. Mali sme sa odviezť na základňu, ale zrazu nás prepadli kukláči. Povyťahovali nás z nákladiaku a šmarili na zem. A kadečo okolo toho. Mne ešte pre istotu zobrali okuliare, aby sa mi nerozbili, takže som skoro nič nevidela. Myslím, že som niektorým vojakom spôsobila šok, lebo som bola oblečená tak, že sa nedalo poznať, že som holka. Jeden to zistil, keď ma chytil za golier a namiesto toho, aby ma postavil, zostala som mu visieť v ruke asi tridsať centimetrov nad zemou. Druhý mal zrejme veľa energie, takže som dostala takú delovku do brucha, až ma prehlo k zemi, a vtedy mi vypadli vlasy spod čiapky. Tak ho vydesilo, že udrel holku, že som dostala osobnú stráž (a prezývku bambuľka), aby ma náhodou nechtiac nezahlušili, ale zrejme by som radšej ostala bez nej, lebo dotyčný v snahe nahnať mi strach vystrieľal pri mojom uchu celý zásobník a tak som na celý večer ohluchla. Ráno som sa zobudila v nejakej polorozpadnutej budove pokrytá omietkou. Vybrali sme sa k vododromu, ktorý mal asi 100 metrov na dĺžku a šesť metrov na hĺbku. V maskáčoch, ktoré už samé o sebe vážia dosť veľa, sa dosť otrasne pláva, ale zvládli sme to, no ešte nás čakali bažiny. Našťastie som mala hrať ranenú, čo sa mi na začiatku zdalo skvelé, keďže kvôli imaginárnej zlomenine predkolenia ma chalani museli niesť na nosítkach, ale radosť ma prešla, keď ma každú chvíľu takmer vysypali, a kvôli obviazanej nohe by som sa nedokázala ani pohnúť, takže by som sa zrejme v tom metrovom bahne stratila celá. A keďže Filipovi sa nechcelo bežať v tom bahne s kamerou predo mnou, položil mi ju do ruky, namieril na face a nechal ma tak s prosbou, že keby som spadla, mám ju hodiť smerom naňho, lebo stála nejakých 150 tisíc. Keď som sa konečne dostala do sprchy, bola som úplne hotová. Ešte nás však čakal slávnostný obed s plukovníkom, kde ma úplne dorazilo, že namiesto potrasenia rukou mi ju pobozkal. Okrem toho (a to mi bolo dosť divné) ku mne chodili vojaci a pozerali si moje modriny. Ale inak boli milí. Celý tento výlet bola úplne skvelá skúsenosť a zistila som tam jednu vec. Gentlemani ešte nevymreli.

-Knižka-