|
|
Dosť dobrý Idol for our life |
|
|
|
„Van klóze de fan džá la šu ja, la šu ja habarka, aj di, aj da, aj rapetipe ta...“ nôti si veselo človek a poslušne posúva ďalej obité jablko. Tempo sa začína zrýchľovať. Aj človek začína zrýchľovať. Nestíha. Urobí chybu. A jablko padá. Dotýka sa tvrdej zeme. Ešte viac sa obíja... ٭٭٭ Ten človek sa dopočul, že ktosi zakopal na jednom dvore veľké zlato. Lenže nevedel na ktorom dvore a kde presne. Vraj ho kedysi niekto videl... Čo s touto pikantnou informáciou mohol urobiť? S takým hľadaním mal doteraz všelijaké skúsenosti. Napriek tomu sa rozhodol a prišiel. Prišiel hľadať. Prišiel uvidieť. Na vlastné oči. Dosť dobrá motivácia... Človek počúval. Počúval veľa a hovoril málo. Rozmýšľal. O veciach. O ľuďoch. O sebe. Stále ho viac a viac ťahalo k zakopanému zlatu. Pripravil si lopatu, že bude kopať. Ukázalo sa, že ťažko robiť nie je zvyknutý. Najprv iba naberal skúsenosti. Hľadal v tom zmysel. Pôda bola plná koreňov, pracoval v ťažkých podmienkach. Spotil sa. Pýtal sa sám seba, u koho má hľadať súcit, kto mu pofúka jeho rany. Veľakrát sa poranil. Takto nemohol pokračovať. Musel sa rozhodnúť, čo ďalej. Čo ak sa tam žiadne zlato nenachádza?
٭٭٭ Človek vystrihuje články z novín a časopisov, sleduje obrázky, tvorí plány, produkuje stále nové a nové otázky. Pozerá futbal. Pije pivo. Zbiera huby. Zakladá oheň. Oslavuje narodeniny. Konzumuje. Veľa sa smeje. Padajú „hlášky“. Predvádzajú sa pózy. Licituje sa. Odpočítava sa čas. Preclieva sa. Modlí sa. Spolu.
٭٭٭ Vtedy začalo pršať. Dážď pozmýval človeku boľavé rany. Jemne bičoval tvrdú zem a prekyproval ju. Človek bol odrazu schopný s úžasnou ľahkosťou prechádzať hustou spleťou koreňov. Vyhadzoval zeminu tak dlho, až sa dostal k tomu, čo hľadal. K tomu veľkému, čo svojím svetlom presvecuje svet. K truhlici plnej pokladov. K bezodnej studni, ktorá v sebe ukrýva pramenistú vodu hodnôt. Ostáva mu už len skúsiť spustiť dolu vedro a načrieť...
٭٭٭ Ďalšie kolo. Jablko putuje z ruky do ruky. Z ruky na zem. Zo zeme do ruky. A dookola. Po istom čase to už človeka prestáva baviť. Chce hrať inú hru. Najprv chvíľková hádka s ostatnými živými bytosťami mužského aj ženského prototypu, potom je rozhodnuté: „Červeň, zeleň, žaluď, kuľa.“ -Maťko Šenco- |