Počas októbra sa náš direktor Cyro rozhodol na dovolenku ísť a duchovne sa povzbudiť. Vybral sa na cyklistickú púť do Santiaga del Compostely spolu s priateľmi. Tu je krátky popis jeho cesty. 

1. Ako si sa pripravoval na cestu?
Nijak zvlášť som sa nepripravoval, lebo som do poslednej chvíle nevedel, či vôbec pôjdeme. Auto, ktorým sme mali cestovať sa totiž na poslednú chvíľu pokazilo. Pozrel som si však mapu, niečo na internete a trošku som sa pozrel do španielčiny. Moc som sa toho nenaučil, skôr som sa spoliehal na taliančinu s ktorou sa tam predsa len dalo trochu dohovoriť. No a trochu som sa za celé podujatie modlil. 

2. Čo tvoje očakávania, naplnili sa?
Isté očakávania som mal podľa článkov a fotiek, ktoré som videl na internete. Vedel som, že sú tam veľmi pekné cyklistické terény, veľmi pekná príroda a asi taká moja najväčšia túžba bola bicyklovať v takomto peknom prostredí. Viac menej som očakával takú dovolenku, či zážitok z cyklistiky. Očakávania sa mi napĺňali hlavne prvé štyri dni. Bolo veľmi pekne, príroda bola úžasná, naozaj to bolo presne tak ako som to videl v propagačných materiáloch. Zaujali ma hlavne Pyreneje, ale aj ďalšie oblasti. Išli sme po pešej trase na horských bicykloch, takže malo to naozaj svoje čaro. Ale potom sa zmenilo počasie, začalo pršať a z idylky, z dovolenky sa stala púť. V daždi to bolo dosť náročné a snažil som sa to obetovať, vydržať, trochu odtrpieť, ale aj tak to malo svoj význam. Nepohoda, dážď ma nútili viac komunikovať s Bohom, viac premýšľať, obetovať, už som sa menej venoval prírode, rôznym pamiatkam, debatám. Utiahol som sa viac do svojho vnútra.

3. Koľkí ste boli, aká bola medzi vami atmosféra?
Boli sme piati, z toho jeden stále šoféroval, takže štyria sme jazdili na bicykloch. Myslím, že atmosféra bola medzi nami veľmi dobrá, pretože sa dobre poznáme. Prežili sme spolu už veľa cyklistických a iných akcií a boli sme nadchnutí pre vec. Vychutnávali sme si jazdu, prírodu, stredoveké chrámy a vôbec všetky zaujímavosti, ktoré sme po ceste stretali. Nejaké hádanie, alebo nejaká ponorková atmosféra nehrozila, lebo aj keď sme jazdili v skupine, predsa, človek je na bicykli sám a sám sa musí vysporiadať s námahou, terénom, počasím... Často sme si pomohli s rôznymi, drobnými problémami a najmä večer sme zdieľali zážitky, názory, problémy. Aj napriek neskoršiemu dažďu, sa udržala veľmi dobrá atmosféra.

4. Bola púť náročná po fyzickej, alebo psychickej stránke?
Po fyzickej stránke som nemal problém, cez prázdniny som najazdil dosť kilometrov počas rôznych cyklistických akcií. Prvé dni sme najazdili denne okolo 100km, čo je v teréne dosť. So zhoršujúcim sa počasím, sa potom etapy skracovali a viac sme jazdili po asfaltových cestách. Po psychickej, stránke to bola pohoda, akurát ma hneval dážď. Najprv som stále dúfal, že to musí byť podľa mojich predstáv. Vtedy som sa snažil aj Boha nejako zmanipulovať, aby napĺňal moje očakávania. Potom som pochopil, že púť je o tom, že ja prijímam podmienky: nepohodu, počasie, ľudí, terén, blato, hlad, jedlo... a nerozhodujem o nich. Je to často tak aj v živote. Sú jednoducho veci, ktoré musím prijať. Práve tento objav som na tejto púti urobil a za to som vďačný. Teraz už len na to nezabudnúť. 

5. Aký bol cieľ cesty?
Štartovali sme z francúzskeho mestečka St. Jean Pied de Port a cieľom našej cesty bolo Santiago de Compostela. Pešia trasa meria asi 840 km, z čoho my sme kvôli počasiu absolvovali necelých 700 na bicykloch, ostatné autom. Santiago, značí Sv. Jakub. Je to pomerne veľké mesto, má 92 000 obyvateľov a je hlavným mestom autonómnej oblasti Galícia. Naším cieľom bola hlavne katedrála sv. Jakuba. Podľa tradície sú tam uložené ostatky sv. Jakuba staršieho, teda Zebedejovho. Ostatky tohto apoštola sa tam našli v 9. storočí a odvtedy sa celoročne koná púť do Santiaga. Ročne absolvuje túto púť asi 25 tisíc ľudí z celého sveta. V súčasnosti počet pútnikov z roka na rok vzrastá, aj keď motivácie putovať sú rôzne. Tu v katedrále som zažil najväčší duchovný zážitok, keď sme mohli sláviť svätú omšu priamo v krypte, pri relikviári, s ostatkami sv. Jakuba. Najprv sme mysleli, že pri troche šťastia by nám kostolník mohol dovoliť slúžiť sv. omšu v nejakej vedľajšej kaplnke baziliky, ale on nás voviedol pod svätyňu, kde je krypta kde pútnici môžu nazrieť len cez mrežu. Tento zážitok vyvážil desaťdňovú námahu na bicykli. Tam sa všetko pekné aj ťažké čo som zažil počas cesty premenilo na oslavu Boha. Musím povedať, že všetky, najmä gotické katedrály, ktoré sme cestou navštívili urobili na mňa ohromný dojem. Veľmi ľahko sa tam modlí, majú neopakovateľnú duchovnú atmosféru, je v nich čosi mystické, silná prítomnosť Boha. Pozreli sme si aj niečo z centra mesta. Mesto žije z cestovného ruchu, je plné pútnikov, obchodíkov zo suvenírmi. Pár drobností som si aj ja priniesol. Za zmienku stoja najmä pútnici, ktorých človek stretáva po celej ceste. Sú z celého sveta a sú veľmi húževnatí, veľmi rozdielni...

6. Aká bola cesta späť?
Zo Santiaga sme pokračovali ďalej k Atlantiku, je to ešte asi sto kilometrov. Pôvodne sme chceli aj to absolvovať na bicykli, ale dážď bol silnejší ako naša cyklistická túžba, takže sme išli autom. V niektorých oblastiach boli aj záplavy. Navštívili sme skalnatý výbežok s veľkým majákom, ktorý sa nazýva "Finisterra", čo značí "koniec sveta", kedysi to bol koniec známeho sveta. V daždi sme tam na brehu našli niekoľko mušlí, "hrebenatiek", ktoré sú symbolom púte do Compostely. Odtiaľ sme sa už vracali autom späť naprieč Španielskom. Zastavili sme sa aj v Lurdoch, kde sme boli o piatej ráno. Neboli tam žiadni ľudia, dostali sme sa k jaskyni a pozreli sme si celý areál. Bol to priestor na tichú modlitbu, ďakoval som Bohu a Panne Márii za ochranu. Potom sme šli cez Francúzsko a zastavili sa blízko Grenoblu, kde sme nocovali u nášho kamaráta humenčana Čeča. Vzorne sa o nás postaral, zobral nás do Álp. Mali sme tam veľmi pekný výlet práve po trase časovky, ktorá sa jazdí na Tour de France, a vedie do dedinky Alpe d´Huez, 2300 m.n.m. Tam sme už boli blízko k alpským ľadovcom. Na druhý deň sme sa zastavili v Anency, v meste kde vyrastal a pôsobil sv. František Saleský. Boli sme v chráme kde bol vysvätený za kňaza, kde kázal a pôsobil aj ako biskup. Boli sme v bazilike kde sú uložené jeho ostatky a ostatky sv. Jany de Chantal. Je to nádherné mesto, obkolesené jazerom a alpskými končiarmi, má neopakovateľú atmosféru, pre saleziánov je zvlášť významné. Odtiaľ sme pokračovali cez Švajčiarsko, Nemecko a Rakúsko domov. Autom sme urobili celkovo sedem a pol tisíc kilometra.

7. Aký máš celkový dojem?
Úžasný, niektoré zážitky si hlbšie uvedomujem až teraz. Možno vďaka počasiu, som celé podujatie stále viac prežíval ako púť a menej ako športový, či turistický zážitok. Púť je náročná a zároveň čarovná v tom, že ráno musíš ísť ďalej. Aj vďaka pravidlám pútnických ubytovní, kde platí, že o ôsmej či deviatej musíš opustiť ubytovňu, nech je počasie akékoľvek. Púť je o pohybe vpred. Nie je kde zostať. Treba putovať. Si na ceste, nie v izbe, pred telkou, počítačom, či v posteli... Byť na ceste, to je zážitok slobody so všetkým rizikom nepohody a očakávania čo bude ďalej. Pútnik je nútený viac dôverovať Bohu, lebo je zbavený, "oslobodený" od všetkých istôt. To je úžasný zážitok. Púť je krásna aj svojím cieľom, ktorý jej dáva zmysel, hoci samotné blíženie sa k cieľu sa mi zdalo dobrodružnejšie a krajšie ako jeho dosiahnutie. To asi preto, že to nebol cieľ konečný......Vďaka, Cyro

-B:)-