November. Teploty sa viac-menej pohybujú okolo nuly. Ľudia chodia po ulici zababušení  až po uši a možno v kútiku duše spomínajú na chvíle ešte nedávno minulé.... Slnko, teplo, prázdniny, noví priatelia, množstvo zážitkov.
     Aj tento  náš príbeh, teda príbeh Katky K. a Lenky S., siaha do týchto teplých slnečných dní.
     V deň, keď som sa dozvedela, že skupina mladých z HE (Peni, Gabo, Lenka) sa rozhodla opäť skúsiť prácu v UK, začala som rozmýšľať, ako vytvoriť kúsok domova aj tu a stretnúť sa. V práci to bolo zložité. Nádej, že dostanem dovolenku? Takmer nulová. Plná zármutku a sklamania som im zatelefonovala. „Ach, môj Bože, tak blízko a predsa tak ďaleko!“ povzdychla som si len tak pre seba. Nakoniec sme sa s Lenkou dohodli, že sa každý večer pomodlíme tri  Zdravas Mária za naše stretnutie tu v UK.
     Čas utekal a ja som s napätím čakala, čo sa bude diať.....A čo sa nestalo? Jedného dňa som si v práci na stole našla papier, na ktorom mi oznamovali, že mám ešte pár dní dovolenky, aby som ich ešte využila. Bolo to ako list zoslaný z neba. Celá prekvapená, ale tak neuveriteľne šťastná, som hneď volala Lenke a dohodli sme si stretnutie. Aby nebolo veľa radosti naraz, prišiel nám do toho ďalší problém - ubytovanie. Nakoniec sa aj to vyriešilo a už sme len odratávali dni.
     Cesta bola dlhá, no o to krajšia, že ma pri srdci hrial radostný pocit zo stretnutia  s blízkou osobou. Na stanici ma čakal jeden pán, u ktorého Lenka bývala. Naložil mi kufre do auta a už som vedela, že od dlho očakávanej chvíle ma delia len minúty. Po príchode do domu  sme sa srdečne vyobjímali  a od šťastia si aj trocha poplakali. Lenka mi uvarila  domácu zeleninovú polievku, ktorá mi padla po dlhej ceste vhod. Bola som mierne sklamaná, že som chalanov nezastihla, pretože odišli skôr.  Touto cestou posielam aspoň odkaz: „Chýbali ste tu, ale o to viac sa teším na Vianoce, keď sa s vami stretnem.“
     S Lenkou sme strávili krásne štyri dni. Po roku som sa opäť vrátila na miesto, kde ma čakali priatelia. Veľa sme sa rozprávali, veľa toho zažili a tešili sa z každej spoločne strávenej chvíle. Bolo to ako v krásnom sne. Ale ten sa rýchlo rozplynul a už aj bolo treba ísť. Pravdupovediac, vôbec sa mi nechcelo.
     Skoro ráno sme šli na autobusovú stanicu, vzájomne sa  ešte povzbudili, rozlúčili  a hor sa na cestu späť. Aj napriek nostalgii za spoločne prežitými chvíľami som bola nesmierne rada, že Boh mi dal možnosť stretnúť sa s blízkym človekom. Vďaka.

Krásny pozdrav z ďaleka vám všetkým zasiela KatkaK.

Čo dodať? Možno sa vám to bude zdať nudné, príliš sladké alebo dokonca nezmyselné. No pre nás dve znamenalo toto stretnutie veľa. Bol to skutočne zázrak. Až vo chvíľach, keď sa človek ocitne sám, ďaleko od tých, ktorí ho majú radi, si uvedomí mnohé „samozrejmosti“. Láska, priatelia, pocit prijatia, povzbudenie.....nie každý je schopný nám toto poskytnúť. Jedine Boh nám môže dať požehnanie a jedine On dokáže zázraky. A my sme si uvedomili oba tieto fakty. Takže musíme a vlastne na záver s radosťou konštatujeme, že NIČ nie je NEMOŽNÉ tým, ktorí VERIA.

S láskou sa s vami o zážitky podelili 
Katka a Lenka.