| O tom, že nie je všetko také, ako sa zdá... | ||
|
V jedno ráno som sa vybrala do školy, čo nie je nič neobvyklé, keďže študujem, ale podstatné je, že som sa tam vybrala. A to skoro ráno, keď bola ešte tma (pretože teraz svitá neskoro, a keďže ja som za posledné dva roky zlenivela, mám záväzok nechodievať busom, ale pešo, čiže o 40 minút skôr ako normálni ľudia, ale to už odbočujem od témy). Proste som šla pešo, sama a bola tma. A tak som prechádzala aj okolo františkánskeho kostola, kde bola ešte väčšia tma ako inde. Nikde nikoho, len jeden týpek tam stál, čierne kanady, čierne rifle, čierna bunda, čierna kapucňa na hlave a rukou búchal po niečom veľkom a koženom. Tak som si pomyslela, že som asi v kýbli, najmä keď sa ku mne otočil a zamračene na mňa pozrel. To mám za to, že chodievam potme a zásadne sama. Tak mi treba, keď som taká tvrdohlavá. A potom sa ten týpek zrazu usmial, dal si dole kapucňu, otočil sa ku krížu, upravil si kolárik, z koženého puzdra vybral breviár a začal sa modliť. A ja som pokračovala v ceste do školy, ale už trochu zamyslenejšia ako predtým. -Knižka- |
||