Duchovné okienko

Smrť, kde je tvoj osteň, kde je tvoje víťazstvo? (por. 1Kor 15, 55)

Jeruzalem, rok asi 30 po Kr.

Po jeruzalemských cestách sa vlečie odsúdenec. Sám si nesie kríž na ktorom má odvisnúť. Už dosť trpel, ale ešte to nestačí. Musí zomrieť! Tak znie rozsudok. Takmer všetci „verní“ ho opustili. Sprevádzajú ho vojaci a zvedavci. Padá pod krížom a zase vstáva. Už sú na mieste. Pár úderov kladivom a doráňané telo je pevne spojené s krížom. Posmech, napájanie octom, bolesti, odovzdanosť do Božích rúk... Je mŕtvy... Nemusel zomrieť... Ale chcel... Sám totiž kedysi povedal: "Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov." A on veľmi miloval ľudí. Z jeho pohľadu sú totiž všetci jeho priateľmi i tí, ktorí ho zabili...

Jeruzalem - stredovek.

V dávnych časoch sa v Jeruzaleme rozšírila strašná choroba orientu - nákazlivý mor. Bolo treba ošetrovať, zaopatrovať, pochovávať mnoho ľudí každý deň. Aj rehoľníci z kláštora františkánov, ktorí tam boli strážcami Božieho hrobu, sa ponúkli k týmto službám. Najprv sa duchovne pripravovali: "Čo urobíme blížnemu, urobíme samému Pánovi." Vo svätom prijímaní sa napĺňali láskou Pána Ježiša, ktorý položil život za blížnych a potom sa hlásili do služieb chorým.

Predstavený vždy vybral jedného brata a poslal ho do mesta k nemocným. Aby nepriniesol nákazlivú chorobu do kláštora, nesmel prísť na noc domov, lež musel nocovať v nemocnici. V Lazarete bol na vežičke zvonec a rehoľník každý večer zazvonil, aby v kláštore vedeli, že je nažive. Keď sa po troch týždňoch jedného večera zvonec neozval, vedeli v kláštore, že brat zomrel, nakazený morom. A pomodlili sa za neho.

No napriek tomu sa hlásili ďalší do služby chorým. Predstavený vybral z nich druhého a poslal ho do mesta. Aj ten každý večer zazvonil na znak, že žije. Keď zvonec umĺkol, predstavený poslal tretieho, potom štvrtého, a tak za jeden rok počas strašného moru odišlo dobrovoľne slúžiť blížnym dvadsať františkánov, hoci vedeli, že ich tam čaká smrť. Obetovali svoje životy za blížnych, lebo pochopili, že sú sami večne milovaní Bohom, ktorý za nich sám zomrel.

"Nikto nemá väčšej lásky ako ten, kto obetuje svoj život za druhých?" Za koho si schopný zomrieť? Čo bude s tvojím životom ak si ho necháš pre seba? Ak chceš žiť, musíš zomrieť, iná cesta k životu nevedie...  

Bez smrti niet zmŕtvychvstania. Kristus sa rozhodol zomrieť. Dôležitý je dôvod: „z lásky“! Láska je vo svojej podstate obeta. Kde niet obety, nehovorme o láske. Veľkonočné tajomstvo je tajomstvo obetavej lásky. Veľká noc je sviatok lásky. Dokonalej, bezpodmienečnej až na smrť obetavej lásky.

Akýsi aforizmus o premárnenom živote hovorí: „Nevie sa načo zomrel... Ba ani načo žil...“ Načo mám žiť a zomrieť ja? Túžim žiť a zomrieť z lásky... Aby som žil!

Prameň lásky

Láska je už raz taká...

nemôže zostať sama

pozná sa z toho, že je darovaná

podanie ruky

úsmev

dar

formuje dušu

zdobí tvár

len pristúp k prameňu

ktorý tu prýšti zo zeme

je všade vôkol

len o ňom nevieme

zohni sa, naber do dlaní

a pi

zahas smäd v tichom dávaní

a ber

od Toho čo ponúka

ten prameň kvôli tebe

v rieku prepuká...

Cyro Slíž